vianočná Viedeň.

 

Vstávame ráno o piatej, aby sme neboli v zhone. Ja, Drahý a jeho rodina zamierime na vlak do Bratislavy a odtiaľ do Viedne. Vytúžené vianočné trhy, na ktoré sa teším už pár týždňov. Vlak, ktorý nás vezie do Viedne sa nedá porovnať s tým, v ktorom sme mrzli cestou do Bratislavy. Niečo pred dvanástou sme na mieste. Wien Hauptbahnhof.

It's okay not to be okay.

Všetci dôverne poznáme dni, kedy vstúpi do nášho života smútok. Nezaklope, rovno vstúpi ako starý známy. Ocitne sa u nás na neohlásenej (a nevítanej) návšteve. Väčšinou si so sebou vezme aj svoju kamarátku úzkosť. Sú v presile, dvaja proti jednému. Ich vyžarovanie človeka celého ochromí, až sa napokon (ne)dobrovoľne poddá ich vplyvu.

Súhlasím, že človek by sa nemal poddávať stavom, kedy sa cíti nanič, kedy sa mu všetko pod rukami rúca ako domček z kariet a on má pocit, že sa to už nezlepší. Súhlasím, že sa netreba utápať v sebaľútosti a v sebaobviňovaní. Kamkoľvek idete, ste obklopení tým, ako byť šťastný, ako mať lepší život. Kričia to na vás motivačné citáty, dennodenne vás napomínajú príspevky na sociálnych sieťach a v kníhkupectvách hádžu uhrančivé pohľady motivačné knihy po všetkých, ktorí vyzerajú čo i len trochu skleslo.

September 018.

 

Napriek počiatočným obavám, ako tento mesiac zvládnem, som ho zvládla tak, že som si ani poriadne neuvedomila, že vôbec nejaký september bol. Z teplých slnečných dní odrazu preskočil do tých chladných a mňa obišlo moje milované obdobie, kedy je už dosť chladno na sveter, no zároveň stále dosť teplo na chodenie bez kožáku či bombery.

Aj keď prvý jesenný mesiac utiekol rýchlosťou blesku, zomlelo sa toho dosť. A v konečnom dôsledku to bol dobrý mesiac, napriek začínajúcim úzkostiam z maturitného ročníka a občasným pochmúrnym náladám odzrkadľujúcich počasie za oknom.

Strečno.

 

V škole sme dva týždne, no úprimne, maturitného ročníka už mám po krk. Po desiatich dňoch, ktoré som v škole strávila. Slovko maturita je denne skloňované vo všetkých možných tvaroch a spojeniach. Samozrejme ma to desí, samozrejme ma ešte viac desia prijímačky na VŠ. Hladina stresu je konštantná (a rozhodne nie optimálna) asi od prvého dňa, kedy som si začala uvedomovať množstvo učiva, ktoré musím zvládnuť a množstvo odporúčanej literatúry, ktorá ma čaká. A tak teda prišiel nápad, aspoň na chvíľku vypnúť predtým, než to vypukne naplno a so všetkou parádou.

Moje pojímanie slova vypnúť zahŕňa takmer vždy nejaký výlet alebo aspoň prechádzku do prírody. Tentokrát naša voľba padá na hrad Strečno. A neoľutovali sme.

33 faktov o mne.

Uvedomila som si, že už vyšlo niekoľko článkov, no vy stále neviete, kto za tými článkami stojí (alebo teda kto sedí za klávesnicou). V úvodnom článku som toho veľa o sebe neprezradila, chcela som ho venovať čisto blogu a vysvetleniu, ako som sa dostala k názvu.
Dnes však predsa len chcem prezradiť niečo o sebe. Útržkovito a chaoticky (chaos, to je moje), no neviem ako lepšie vám priblížiť mňa samotnú, než prostredníctvom klasických faktov.

August 018

 

August, druhý mesiac prázdnin. Tak ako každý rok, aj tento utiekol ako voda. A napriek tomu, že mám pocit, že som takmer nič nestihla a nič podstatné nezažila (netrpí týmto pocitom väčšina školopovinných?), moja galéria v mobile ma nesklamala a pripomenula mi, čo sa v tomto mesiaci udialo. Mám to tak rada. Raz za čas si prejsť fotky v mobile a zhodnotiť, aký som mala mesiac, či rok. Snažím sa totiž zachytávať útržky bežných aj menej bežných dní. Tak ako digitálne a spomienky ukladať do telefónu a počítača (časom rozhodne aj do albumov), tiež ručne, formou denníka. Nikdy nie je na škodu zaspomínať, kde bol človek v danom čase pred rokom alebo sledovať svoju vlastnú postupnú zmenu. Či už svojich názorov alebo seba samého komplexne.

Čo mi teda priniesol august 2018?

Za sysľami na Muráň.

Slnečné ráno sľubuje pekný deň. Je 7:35 a my sa už vezieme trochu ďalej za Muráň na Muránsku planinu. Už od júla sme plánovali, kedy by sme sa aj my išli pozrieť na  - v tomto roku veľmi obľúbené - sysle. No a tak koncom augusta konečne nastáva deň D. A veru v pravý čas, keďže v tomto období by sa už pomaly mali ukladať na zimný spánok.

Krása obyčajných dní.

Niekedy mám potrebu stratiť sa. Teda, nie doslova, no všetko vo mne kričí, že potrebujem zmeniť prostredie, niečo zažiť. 

No a potom sú tu dni, kedy sa mi nechce nikam cestovať, nechce sa mi zažívať nič špeciálne. Chce sa mi proste len byť. A jedným z takých dní bola práve streda. Nechcelo sa mi robiť nič špeciálne, len stráviť čas s mojím Drahým. A tak som teda nasadla na vlak a vydala sa na (ne)ďalekú cestu do mesta. Nebývame pri sebe práve najbližšie, no už som na tú cestu tak zvyknutá, že hodina aj čosi mi prebehne pomerne rýchlo a nerobí mi žiadny problém. Obzvlášť, keď si čítam.

Keď som vystúpila z vlaku, samozrejme ma už čakal, je to taký náš malý zvyk. Vždy sa navzájom vyzeráme na stanici keď niekto z nás má prísť. Dohodli sme sa, že napriek horúčave sa pôjdeme prejsť do vedľajšieho mesta na zmrzlinu, pretože som na ňu počula už veľa chvály.

A tak sa začal príbeh (ďalšieho) žltého dáždnika.

 To, či to skutočne bude legendárne, ukáže až čas.

 Wait for it.

Historicky prvý článok na blogu je vždy veľká dilema. Teda minimálne pre mňa. O čom sakra písať? Predstaviť sa? Načrtnúť o čom bude blog? Privítať (ešte neexistujúcich) čitateľov?  Tak, ako mnoho autorov predo mnou, ani ja som sa tejto otázke nevyhla.