It's okay not to be okay.

Všetci dôverne poznáme dni, kedy vstúpi do nášho života smútok. Nezaklope, rovno vstúpi ako starý známy. Ocitne sa u nás na neohlásenej (a nevítanej) návšteve. Väčšinou si so sebou vezme aj svoju kamarátku úzkosť. Sú v presile, dvaja proti jednému. Ich vyžarovanie človeka celého ochromí, až sa napokon (ne)dobrovoľne poddá ich vplyvu.

Súhlasím, že človek by sa nemal poddávať stavom, kedy sa cíti nanič, kedy sa mu všetko pod rukami rúca ako domček z kariet a on má pocit, že sa to už nezlepší. Súhlasím, že sa netreba utápať v sebaľútosti a v sebaobviňovaní. Kamkoľvek idete, ste obklopení tým, ako byť šťastný, ako mať lepší život. Kričia to na vás motivačné citáty, dennodenne vás napomínajú príspevky na sociálnych sieťach a v kníhkupectvách hádžu uhrančivé pohľady motivačné knihy po všetkých, ktorí vyzerajú čo i len trochu skleslo.


Áno, je skvelé, ako nám všetci pripomínajú, že máme byť šťastný. Avšak šťastie nie je ďalšou položkou na našom To Do liste. Pravdupovediac, pre mňa je to trochu stresujúce. Mať pocit, že by som mala byť šťastná väčšinu času, mať usporiadaný život, ísť si za svojimi snami. Úpenlivo sa snažím mať celý život v rovnováhe, dostatočne sa učiť, venovať sa kamarátom, cvičiť, čítať, niekedy písať, poriadiť si, pravidelne sa stravovať, ideálne zdravo, mať čas na frajera, nezanedbávať rodinu...Chcela by som toho stíhať toľko, no nie vždy sa to dá.

Mám všetko, čo mi treba ku šťastiu. Mala by som byť šťastná, vážiť si čo mám. A ja vždy viem, čo mám, aj si to vážim. No napriek tomu, niekedy bývam smutná a neviem ako ďalej. Niekedy proste prídu depky, príde úzkosť z budúcnosti, nastane totálny bordel v mojej hlave. A ja sa cítim previnilo, kvôli tomu, čo cítim. A tak by to podľa mňa byť nemalo.

Je v poriadku niekedy si nechať chvíle na to precítiť smútok. Nesnažiť sa byť šťastný nasilu. Vypočuť si smutné piesne, porozmýšľať, poplakať si. Niekedy sa vypísať do denníka, vyrozprávať sa niekomu osobne. Možno počkať aj pár dní kým prejde. Nevyžívať sa v ňom, neprehlbovať ho, no ani nasilu neodháňať. A pokiaľ naozaj dlho neodchádza, prípadne sa vracia až príliš často, vyhľadať pomoc. Minimálne u niekoho, komu veríte, aspoň pre začiatok. 

Nezabúdajme, že smútok je bežná súčasť života. Nejde byť šťastný 24/7. To, že nám je niekedy smutno, nemusí hneď znamenať depresiu, nie je to niečo nenormálne, proti čomu by sme mali silou-mocou bojovať. Je v poriadku niekedy nebyť v poriadku.

Tina.