Krása obyčajných dní.

Niekedy mám potrebu stratiť sa. Teda, nie doslova, no všetko vo mne kričí, že potrebujem zmeniť prostredie, niečo zažiť. 

No a potom sú tu dni, kedy sa mi nechce nikam cestovať, nechce sa mi zažívať nič špeciálne. Chce sa mi proste len byť. A jedným z takých dní bola práve streda. Nechcelo sa mi robiť nič špeciálne, len stráviť čas s mojím Drahým. A tak som teda nasadla na vlak a vydala sa na (ne)ďalekú cestu do mesta. Nebývame pri sebe práve najbližšie, no už som na tú cestu tak zvyknutá, že hodina aj čosi mi prebehne pomerne rýchlo a nerobí mi žiadny problém. Obzvlášť, keď si čítam.

Keď som vystúpila z vlaku, samozrejme ma už čakal, je to taký náš malý zvyk. Vždy sa navzájom vyzeráme na stanici keď niekto z nás má prísť. Dohodli sme sa, že napriek horúčave sa pôjdeme prejsť do vedľajšieho mesta na zmrzlinu, pretože som na ňu počula už veľa chvály.

A tak aj bolo. Vydali sme sa skôr poľnou cestou, ďalej od ľudí. Omnoho radšej ako prechádzanie sa po meste zvolím prechádzku prírodou. Minimálne v týchto horúčavách to tak mám. A rozhodne sme neoľutovali. Človek si niekedy jednoducho musí od ľudí oddýchnuť. V mojom prípade ešte častejšie, než niekedy.
Pomalým tempom sme prekonali zhruba 5 kilometrov a dočkali sme sa vytúženej zmrzliny (najmä príchuť černica bola skvelá). Avšak cestou sme sa pristavovali popri Hrone, aby sme si len tak nachvíľku posedeli a vychutnali to, že sme tam len my dvaja a všetko čo počuť je hukot Hrona. A samozrejme naše hlasy keď sme sa rozprávali.

 Niekedy mi naozaj netreba nič viac. Stačí mi byť opretá oňho a preberať témy od výmyslu sveta. Inokedy sa nemusíme ani rozprávať a aj tak mi je skrátka dobre. Proste si len vychutnávame prítomnosť toho druhého a stále sme najšťastnejší na svete. A v tej chvíli, som konečne zažila pocit, že nechcem byť nikde inde. Že nechcem byť v tom momente v horách, ani pri mori, chcem byť tam, kde práve som. A tento pocit by som si priala zažívať častejšie. Nie stále fantazírovať o tom, ako by bolo lepšie keby som tam, robím to či ono a stane sa hento. Naučiť sa žiť viac prítomnosťou je jeden z mojich aktuálnych cieľov.

  

Napokon nás odtiaľ vyhnal hlad a tak sme sa teda pobrali na pizzu. Už tak som bola šťastná ako blcha z celej tej prechádzky a posedávania na brehu Hrona, no pizza sa stala povestným zlatým klincom. Pretože s pizzou je všetko ešte o čosi lepšie.

Viac pízz s rukolou prosím.

Niekedy naozaj netreba vymýšľať nič špeciálne, aby sme mali pekný deň. Krásny deň sa skladá z maličkostí, ktoré na seba pekne nadviažu. Vlastne, čím ďalej tým viac sa mi potvrdzuje, že najkrajšie dni sú práve tie, od ktorých to človek ani neočakáva. Pretože keď to očakáva, maličkosti na seba zvyknú nadviazať práve v negatívnom slova zmysle. 

No a samozrejme je to z veľkej časti o tom, ako sa človek nastaví. Na tom by bolo treba popracovať tiež. 

Tina.