Za sysľami na Muráň.

Slnečné ráno sľubuje pekný deň. Je 7:35 a my sa už vezieme trochu ďalej za Muráň na Muránsku planinu. Už od júla sme plánovali, kedy by sme sa aj my išli pozrieť na  - v tomto roku veľmi obľúbené - sysle. No a tak koncom augusta konečne nastáva deň D. A veru v pravý čas, keďže v tomto období by sa už pomaly mali ukladať na zimný spánok.

Takmer neodbočíme na parkovisko pri Muránskej planine, no napokon úspešne parkujeme. Ako prvé nás víta híkanie somárov, ktorí samozrejme tiež pýtajú nejakú tú dobrotu a hádžu po nás nesmierne smutné pohľady.

Sysle vidno takmer hneď ako prídeme. Niečo si hryzkajú, no keď sa k nim chcete priblížiť, v mihu oka zmiznú v nore. Vidno ich po celej lúke v ohrade. Behajú po celej lúke, naháňajú sa a bijú, kopú nové vstupy do svojich podzemných komnát, hryzú čokoľvek čo im kto hodí. Muránska planina je na Slovensku miesto s najväčším počtom sysľov na meter štvorcový.

My rozkladáme deku a čakáme, či prídu sami. Neprídu.

Keď nepríde syseľ za Tinou, Tina príde za sysľom. So zásobami dôkladne nakrájaných jabĺčok v ruke. Čupnem si a čakám, ktorý sa odváži ako prvý. Síce to trvalo, no predsa len prídu. Väčšinou však len zvedavo oňuchajú čo im to núkam. Darmo, po celom lete sú prežraté a vyberavé. Piškóty áno, jabĺčka nie. Mrkva podľa nálady a vedú u nich slnečnicové semienka.

 

 Za asi hodinu čo sme tam sa tam premelie vskutku dosť ľudí. Nečudujem sa, že roztomilé hlodavce už nechcú veľmi jesť. Skôr ma zaráža, že ešte netrpia obezitou. Moje jabĺčka napokon skončia takmer všetky u ušatých kamarátov, ktorí za nami (no dobre, skôr za jablkami) chodili celý čas o čosi radšej, než sysle.

No a napokon, čo by to bol za výlet bez poriadneho jedla. Neodoláme a zastavíme sa na Zbojskej, kvôli výdatnej porcii bryndzových halušiek. A tíško dúfam, že aj ja sa raz naučím uvariť také dobré. 

Halušky rozhodne nepatria k najfotogenickejším jedlám, ale sú tááák dobré.

Tina.