August 018

 

August, druhý mesiac prázdnin. Tak ako každý rok, aj tento utiekol ako voda. A napriek tomu, že mám pocit, že som takmer nič nestihla a nič podstatné nezažila (netrpí týmto pocitom väčšina školopovinných?), moja galéria v mobile ma nesklamala a pripomenula mi, čo sa v tomto mesiaci udialo. Mám to tak rada. Raz za čas si prejsť fotky v mobile a zhodnotiť, aký som mala mesiac, či rok. Snažím sa totiž zachytávať útržky bežných aj menej bežných dní. Tak ako digitálne a spomienky ukladať do telefónu a počítača (časom rozhodne aj do albumov), tiež ručne, formou denníka. Nikdy nie je na škodu zaspomínať, kde bol človek v danom čase pred rokom alebo sledovať svoju vlastnú postupnú zmenu. Či už svojich názorov alebo seba samého komplexne.

Čo mi teda priniesol august 2018?

Za sysľami na Muráň.

Slnečné ráno sľubuje pekný deň. Je 7:35 a my sa už vezieme trochu ďalej za Muráň na Muránsku planinu. Už od júla sme plánovali, kedy by sme sa aj my išli pozrieť na  - v tomto roku veľmi obľúbené - sysle. No a tak koncom augusta konečne nastáva deň D. A veru v pravý čas, keďže v tomto období by sa už pomaly mali ukladať na zimný spánok.

Krása obyčajných dní.

Niekedy mám potrebu stratiť sa. Teda, nie doslova, no všetko vo mne kričí, že potrebujem zmeniť prostredie, niečo zažiť. 

No a potom sú tu dni, kedy sa mi nechce nikam cestovať, nechce sa mi zažívať nič špeciálne. Chce sa mi proste len byť. A jedným z takých dní bola práve streda. Nechcelo sa mi robiť nič špeciálne, len stráviť čas s mojím Drahým. A tak som teda nasadla na vlak a vydala sa na (ne)ďalekú cestu do mesta. Nebývame pri sebe práve najbližšie, no už som na tú cestu tak zvyknutá, že hodina aj čosi mi prebehne pomerne rýchlo a nerobí mi žiadny problém. Obzvlášť, keď si čítam.

Keď som vystúpila z vlaku, samozrejme ma už čakal, je to taký náš malý zvyk. Vždy sa navzájom vyzeráme na stanici keď niekto z nás má prísť. Dohodli sme sa, že napriek horúčave sa pôjdeme prejsť do vedľajšieho mesta na zmrzlinu, pretože som na ňu počula už veľa chvály.

A tak sa začal príbeh (ďalšieho) žltého dáždnika.

 To, či to skutočne bude legendárne, ukáže až čas.

 Wait for it.

Historicky prvý článok na blogu je vždy veľká dilema. Teda minimálne pre mňa. O čom sakra písať? Predstaviť sa? Načrtnúť o čom bude blog? Privítať (ešte neexistujúcich) čitateľov?  Tak, ako mnoho autorov predo mnou, ani ja som sa tejto otázke nevyhla.