vianočná Viedeň.

 

Vstávame ráno o piatej, aby sme neboli v zhone. Ja, Drahý a jeho rodina zamierime na vlak do Bratislavy a odtiaľ do Viedne. Vytúžené vianočné trhy, na ktoré sa teším už pár týždňov. Vlak, ktorý nás vezie do Viedne sa nedá porovnať s tým, v ktorom sme mrzli cestou do Bratislavy. Niečo pred dvanástou sme na mieste. Wien Hauptbahnhof.

It's okay not to be okay.

Všetci dôverne poznáme dni, kedy vstúpi do nášho života smútok. Nezaklope, rovno vstúpi ako starý známy. Ocitne sa u nás na neohlásenej (a nevítanej) návšteve. Väčšinou si so sebou vezme aj svoju kamarátku úzkosť. Sú v presile, dvaja proti jednému. Ich vyžarovanie človeka celého ochromí, až sa napokon (ne)dobrovoľne poddá ich vplyvu.

Súhlasím, že človek by sa nemal poddávať stavom, kedy sa cíti nanič, kedy sa mu všetko pod rukami rúca ako domček z kariet a on má pocit, že sa to už nezlepší. Súhlasím, že sa netreba utápať v sebaľútosti a v sebaobviňovaní. Kamkoľvek idete, ste obklopení tým, ako byť šťastný, ako mať lepší život. Kričia to na vás motivačné citáty, dennodenne vás napomínajú príspevky na sociálnych sieťach a v kníhkupectvách hádžu uhrančivé pohľady motivačné knihy po všetkých, ktorí vyzerajú čo i len trochu skleslo.

September 018.

 

Napriek počiatočným obavám, ako tento mesiac zvládnem, som ho zvládla tak, že som si ani poriadne neuvedomila, že vôbec nejaký september bol. Z teplých slnečných dní odrazu preskočil do tých chladných a mňa obišlo moje milované obdobie, kedy je už dosť chladno na sveter, no zároveň stále dosť teplo na chodenie bez kožáku či bombery.

Aj keď prvý jesenný mesiac utiekol rýchlosťou blesku, zomlelo sa toho dosť. A v konečnom dôsledku to bol dobrý mesiac, napriek začínajúcim úzkostiam z maturitného ročníka a občasným pochmúrnym náladám odzrkadľujúcich počasie za oknom.

Strečno.

 

V škole sme dva týždne, no úprimne, maturitného ročníka už mám po krk. Po desiatich dňoch, ktoré som v škole strávila. Slovko maturita je denne skloňované vo všetkých možných tvaroch a spojeniach. Samozrejme ma to desí, samozrejme ma ešte viac desia prijímačky na VŠ. Hladina stresu je konštantná (a rozhodne nie optimálna) asi od prvého dňa, kedy som si začala uvedomovať množstvo učiva, ktoré musím zvládnuť a množstvo odporúčanej literatúry, ktorá ma čaká. A tak teda prišiel nápad, aspoň na chvíľku vypnúť predtým, než to vypukne naplno a so všetkou parádou.

Moje pojímanie slova vypnúť zahŕňa takmer vždy nejaký výlet alebo aspoň prechádzku do prírody. Tentokrát naša voľba padá na hrad Strečno. A neoľutovali sme.