júl 2019.

Och, ahoj august!
Tak nejak sa mi nechce veriť, že som doma od polovice mája... Letí to rovnako rýchlo ako letel aj štvrtý ročník na strednej, ani sa nenazdám a je tu september a spolu s ním nástup do školy. Kam sa ako správny prváčik samozrejme teším, haha.

Úprimne ani poriadne neviem, čo všetko sa v júli dialo, pretože sa mi mesiace zlievajú a ja len tak letmo tuším, kedy jeden skončil a ďalší začal. Preto som si pomohla (ako vždy) galériou v mobile. A veru, mesiac to bol krásny.

Zell am See.

Občas bývam plná protikladov. No dobre, teda, takmer stále.
Niekedy potrebujem niečo plánovať celé týždne, ba až mesiace. Mám rada, keď som pripravená, viem čo mám čakať a čo ma čaká. Rada sa teším dopredu a predstavujem si, aké to asi bude.

Avšak nevýhodou plánov je, že niekedy nevyjdú podľa toho, ako sme chceli. Úprimne, viac ako polovica naplánovaných výletov a akcií sa zvykne zrušiť. Alebo sa uskutočnia, no kvôli mojim prehnaným očakávaniam dopadnú úplne inak a dostaví sa sklamanie.

Preto sú tu niekedy dni, kedy mám rada spontánnosť. Schytiť sa, pobaliť a ísť. Tak, ako to bolo s Rakúskom a tohtoročnou dovolenkou, kedy mi rodičia v sobotu večer dali návrh, či nechcem ísť v pondelok do Álp. A tak sme teda pribalili aj Drahého a v pondelok navečer vyštartovali do kempu. A poviem Vám, lepšie sme ani nemohli spraviť.

 

V zásade verím, že človek je strojcom vlastného šťastia. Avšak, pokiaľ do niečoho dáme všetko a napriek tomu to nevyjde podľa nášho plánu, verím, že sa to deje pre nejaký dôvod. Sme presne tam, kde máme byť, aby sme sa naučili lekciu, ktorú sa naučiť máme. Nič sa nedeje len tak bez dôvodu.

vianočná Viedeň.

 

Vstávame ráno o piatej, aby sme neboli v zhone. Ja, Drahý a jeho rodina zamierime na vlak do Bratislavy a odtiaľ do Viedne. Vytúžené vianočné trhy, na ktoré sa teším už pár týždňov. Vlak, ktorý nás vezie do Viedne sa nedá porovnať s tým, v ktorom sme mrzli cestou do Bratislavy. Niečo pred dvanástou sme na mieste. Wien Hauptbahnhof.