Niekedy mám potrebu stratiť sa. Teda, nie doslova, no všetko vo mne kričí, že potrebujem zmeniť prostredie, niečo
zažiť.
No a potom sú tu dni, kedy sa mi nechce nikam cestovať, nechce sa mi zažívať nič špeciálne. Chce sa mi proste len
byť. A jedným z takých dní bola práve streda. Nechcelo sa mi robiť nič špeciálne, len stráviť čas s mojím Drahým. A tak som teda nasadla na vlak a vydala sa na (ne)ďalekú cestu do mesta. Nebývame pri sebe práve najbližšie, no už som na tú cestu tak zvyknutá, že hodina aj čosi mi prebehne pomerne rýchlo a nerobí mi žiadny problém. Obzvlášť, keď si čítam.
Keď som vystúpila z vlaku, samozrejme ma už čakal, je to taký náš malý zvyk. Vždy sa navzájom vyzeráme na stanici keď niekto z nás má prísť. Dohodli sme sa, že napriek horúčave sa pôjdeme prejsť do vedľajšieho mesta na zmrzlinu, pretože som na ňu počula už veľa chvály.