Január bol náročný aj oddychový mesiac a opäť testoval, ako sa mi podarí nájsť rovnováhu medzi tvrdou prácou a odpočinkom. Myslím, že po prvýkrát sa mi to aj ako tak darilo. Hoci sa stále niesol v znamení skúškového, podarilo sa mi nájsť si čas aj na seba a na veci, ktoré ma bavia a napĺňajú.
Čakali ma ešte štyri skúšky, hoci štyri sa mi podarilo zvládnuť už v decembri. Musím povedať, že najväčšiu radosť mi asi urobila anatómia, ktorou som v januári začala a podarila sa mi na moje vysnívané A-čko. Anatómia patrila k mojim najobľúbenejším predmetom, preto som rada, že som dokázala sebe a aj vyučujúcemu, že ma to nie len baví, ale že to aj viem! Už teraz sa teším na ďalší semester, kde ma čaká Úvod do neuropsychológie a teda zameranie sa čisto na mozog.
Posledný termín som mala 22.1. a celé obdobie zakončila skúškou z Psychológie agresie a deštruktivity. Musím povedať, že učenie sa na tento predmet ma veľmi bavilo. Bohužiaľ, tento predmet už ďalej mať nebudem, no vyučujúcu budem mať na iných predmetoch a za to som veľmi rada.
A za úspešné skúškové ma Drahý odmenil tými najlepšími hranolkami <3
Hoci som čítala veľa skriptá na skúšky, darilo sa mi plniť aj moje predsavzatie prečítať každý mesiac aspoň jednu knihu. Ja som si zatiaľ nadbehla a knihy prečítala rovno štyri :)
Knihu Dobehni svoj mozog som dostala pod stromček a ku skúškovému mi padla naozaj vhod, pretože mi pripomenula dôležitosť pohybu aj keď človek má pocit, že nemôže robiť nič iné, len sa učiť. Vďaka nej som ale pohyb nevyradila a vždy si našla čas aspoň na krátku prechádzku.
Ostatné knihy boli na mojom to-read liste o čosi dlhšie. Když Nietzsche plakal je beletriou z pera amerického psychoterapeuta Irvina Yaloma. Yalom dokáže fantasticky kombinovať historické fakty s fikciou a vytvoriť pútavý román, ktorý vás trochu namotivuje sa na tie dejiny psychológie pozrieť so záujmom. Nietzsche mi už na hodinách prišiel ako zaujímavý predstaviteľ filozofie, no vďaka románu ma zaujal ešte o čosi viac. Je to pre mňa prvá, no určite nie posledná kniha od tohto autora.
Ešte v novembri som bola na prednáške o Viktorovi Franklovi a o jeho psychoterapeutickom smere. Na prednáške zazneli pasáže z knihy A přesto říci životu ano - a bola to posledná kvapka, kedy som sa rozhodla, že čítanie knihy už nemôžem dlhšie odkladať. Mala som však rozčítané iné knihy a tak som sa k nej dostala až v januári. Hoci mám prečítaných viac kníh o koncentračných táboroch, kniha, ktorú napísal psychológ, mi dala opäť čosi viac. Tento pán je pre mňa v mnohom špeciálnou osobnosťou, no to, čo si odniesol z pobytu vo viacerých koncentračných táboroch, ma jednoducho privádza k neskutočnému obdivu a úcte. Nie len k nemu, ale k viacerým, ktorý tieto hrôzostrašné a neopísateľné zverstvá prežili, no odniesli si z toho niečo viac, než len šrámy na duši...
Napokon, najdlhšie na zozname kníh, ktoré chcem čítať čakala Osamelosť prvočísel. Čítala som ju s tým, že si dám pauzu od psychologických kníh, no paradoxne, aj v tejto knihe som našla psychologické prvky a pozorovala život postáv, ktoré trpeli určitými diagnózami, o ktorých som sa niečo učila aj na poslednú skúšku. Kniha ma naladila na trochu melancholickejšiu vlnu, no napriek tomu musím uznať, že bola skvelá.
Dnešný článok som zamerala teda viac na knihy, než na jednotlivé zážitky a na obľúbencov. Jednoducho si myslím, že knihy vystihli môj mesiac, ktorý som ku koncu strávila odpočinkom a takmer ničnerobením. Doháňam zameškané a tak sa venujem rodine, konečne som bola lyžovať, pozerám seriály...Myslím, že oddych je zaslúžený a treba načerpať sily na ďalší semester!
Verím, že aj vy ste vykročili do nového roka správnou nohou a že sa mesiac január niesol v pozitívnom duchu. Prajem vám ešte krajší február a veľa síl! <3
Tina.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára