láska k psychológii

 

V zásade verím, že človek je strojcom vlastného šťastia. Avšak, pokiaľ do niečoho dáme všetko a napriek tomu to nevyjde podľa nášho plánu, verím, že sa to deje pre nejaký dôvod. Sme presne tam, kde máme byť, aby sme sa naučili lekciu, ktorú sa naučiť máme. Nič sa nedeje len tak bez dôvodu.


Táto filozofia ma svojím spôsobom upokojuje. Nie je o tom, že nečinne sedím na zadku a čakám, kedy mi príde do života všetko po čom túžim. Makám, aktívne sa snažím pracovať na svojich cieľoch. Napriek tomu, nie vždy sa všetko podarí, bez ohľadu na množstvo energie, ktoré sme do toho vložili. Niekedy nám pripadá, že investovaná energia bola zbytočná. Nebola. Už len cesta, ktorú sme absolvovali nás niečo naučila. A áno, aj náš neúspech nás má niečo naučiť, zoceliť nás. Lenže, nie vždy sa to tak dá brať v danej chvíli. Vo chvíli, keď sa nám niečo nepodarí, je veľmi ťažké nadýchnuť sa a povedať "asi to tak malo byť". Väčšinou k tomuto poznaniu dospejeme až po dlhšej dobe. Spočiatku možno obviňujeme seba, ostatných, okolnosti... Ťažko sa verí tomu, že to, o čom sme toľko snívali, o čo sme sa toľko snažili, nám jednoducho nie je súdené. Či už je to vec, osoba, pracovné miesto, výlet alebo, v mojom prípade, vysnívaná škola.

Keď sa dostaví neúspech, všetky vety, ktoré som napísala vyššie sa stanú akýmsi klišé, ktoré nás má utešiť, ktoré vypúšťajú z úst väčšinou tí, ktorí nie sú v našej koži. No na tom klišé čosi je.Veci nikdy nebudú také, ako si predstavujeme. No čo ak po čase zistíme, že sa stali ešte lepšie? V mojom prípade som na to prišla veľmi rýchlo.

A tak teda si treba vždy spomenúť, že Vesmír má s nami nejaký plán. Len treba veriť. Samozrejme, nie len Vesmíru, ale aj sebe. Ale o tom zas niekedy inokedy.

Tina.