It's okay not to be okay.

Všetci dôverne poznáme dni, kedy vstúpi do nášho života smútok. Nezaklope, rovno vstúpi ako starý známy. Ocitne sa u nás na neohlásenej (a nevítanej) návšteve. Väčšinou si so sebou vezme aj svoju kamarátku úzkosť. Sú v presile, dvaja proti jednému. Ich vyžarovanie človeka celého ochromí, až sa napokon (ne)dobrovoľne poddá ich vplyvu.

Súhlasím, že človek by sa nemal poddávať stavom, kedy sa cíti nanič, kedy sa mu všetko pod rukami rúca ako domček z kariet a on má pocit, že sa to už nezlepší. Súhlasím, že sa netreba utápať v sebaľútosti a v sebaobviňovaní. Kamkoľvek idete, ste obklopení tým, ako byť šťastný, ako mať lepší život. Kričia to na vás motivačné citáty, dennodenne vás napomínajú príspevky na sociálnych sieťach a v kníhkupectvách hádžu uhrančivé pohľady motivačné knihy po všetkých, ktorí vyzerajú čo i len trochu skleslo.

September 018.

 

Napriek počiatočným obavám, ako tento mesiac zvládnem, som ho zvládla tak, že som si ani poriadne neuvedomila, že vôbec nejaký september bol. Z teplých slnečných dní odrazu preskočil do tých chladných a mňa obišlo moje milované obdobie, kedy je už dosť chladno na sveter, no zároveň stále dosť teplo na chodenie bez kožáku či bombery.

Aj keď prvý jesenný mesiac utiekol rýchlosťou blesku, zomlelo sa toho dosť. A v konečnom dôsledku to bol dobrý mesiac, napriek začínajúcim úzkostiam z maturitného ročníka a občasným pochmúrnym náladám odzrkadľujúcich počasie za oknom.